Dve postavy v obchode

„Nie, zabudni! Neberieme nič viac!“ kričí na mňa sestra.

 „Upokoj sa, dobre!“ kričím na ňu späť.

 „Chcem zobrať len túto jednu vec, nemusíš na mňa hneď vyskakovať.“

Nastalo ticho. Po pár sekundách som povedal:

 „Mama nám aj tak dala viac peňazí, čiže by som si to v pohode mohol kúpiť.“

 „To je síce pravda, ale berieme len to, čo zobrať máme.“

V jej hlase počuť jemne flegmatický tón.

„A dobre vieš, že si chcem kúpiť ten sveter a tiež veľmi dobre vieš, že mama mi naň peniaze nedá, takže si viem v podstate našetriť len takto, a preto nesmieš brať nijaké zbytočnosti. Aj tak sa to bude váľať doma alebo mama to vyhodí.“

Chvíľu rozmýšľam, pretože v podstate má pravdu, ale potom odpoviem:

„Ale veď aj ty si si niečo zobrala, tak prečo nemôžem aj ja?“

„Fajn!“ vyhŕkne zo seba sestra a prevráti veľké hnedé oči.

 Otočí sa, potiahne sa za vlasy a počujem, ako niečo potichu hovorí do stropu. Zas na mňa nadáva. Pustí vlasy, začne sa hrabať v poloprázdnom košíku a vytiahne z neho asi štyri veci. Sú v nejakých krabiciach. Neviem poriadne, čo to je, takže tam len postávam s rukami za chrbtom. Sestra mi ich podáva a prekvapujúco príjemným hlasom prehovorí:

„Okej, zober tieto veci späť a môžeš si zobrať to, čo chceš.“

Aj keď som nevedel,  čo to boli za veci, vedel som, kam ich mám vrátiť. Svižným krokom som sa vydal k regálom na druhom konci obchodu. Keď som sa vracal späť, zočil som ich! Slúchadlá... Krásne, strieborné, presne také isté, ako som chcel na Vianoce. Lenže som ich nedostal, pretože boli veľmi drahé. Áno, uznávam, 270 € je trochu veľa.

     Neodolal som... podišiel som k nim a vyskúšal som ich. Moje uši boli v nebi. Dokonalejší zvuk som v živote nepočul. Stokrát lepšie ako naživo a beaty otriasali celým mojím telom. Dohrala moja obľúbená pesnička a...  Prásk! Počul som, ako sa niečo rozbilo. Všetci ľudia sa otočili tým jedným smerom. Nevedel som, čo to bolo, ale ani som tomu nevenoval pozornosť. Bang! Zľakol som sa tak veľmi, že som skríkol a ľahol som si na zem. Triasol som sa ako osika. Bang! Zaznel výstrel ešte raz. Bol veľmi hlasný a zdalo sa mi, že to niekto strieľa priamo pri mne. Bleskovo som si zakryl hlavu a uši rukami. V tom momente mi doplo...

     Stále som mal na sebe slúchadlá a tie výstrely boli len v pesničke. Cítil som na chrbte pohľady všetkých ľudí v obchode a bolo mi nesmierne trápne. Líca mi sčervenali ako paprika, ale v podstate som si z toho nič nerobil. Zložil som ruky z hlavy nižšie na krk, zaklonil hlavu a otvoril oči. Predo mnou stála moja sestra s rukami v bok a vraždiacim pohľadom.

 „Domov!“ zvrieskla a ukázala smerom na pokladne.

 Vstal som, odložil som slúchadlá a kráčal som k pokladni počujúc jemne zadržiavaný chichot ľudí okolo. Chúďa sestra, vždy sa musí za mňa hanbiť.

     Na druhý deň som v škole zistil, že si to niekto natočil. Vždy, keď sa na mňa spolužiaci a ostatní pozreli, padali na zem od rehotu. Toto som už ale nechápal... Veď to predsa nebolo až také vtipné. Nakoniec sa ukázalo, že na tom videu bolo ešte niečo viac... Popri počúvaní pesničky som aj stváral nejaké pohyby. No tancom sa to rozhodne nazvať nedá. Vyvaľoval som oči a po skončení videa, po chvíľke ticha, som sa aj ja začal smiať ako zmyslov zbavený.        

     Sestra bola chvíľu na mňa nahnevaná, lebo vždy keď niekam prišla, ľudia sa začali smiať. Potom však pochopila, že to nie je v zlom a nakoniec ešte aj bola rada.  Ukázalo sa totiž, že obchod, v ktorom sme nakupovali, má vďaka nám väčšiu návštevnosť. Ja som dostal ako darček tie super slúchadlá a sestra drahý sveter, po ktorom túžila. Čo viac dodať... aj z trápnej chvíle môže vzísť niečo dobré.

Tatiana Kováčová IX.B

Lyžovačka

     Všade vôkol mňa sa rozprestiera krajina posypaná čerstvým snehom. Na tomto mieste som už stála mnohokrát a nikdy ma neomrzí. Aj dnes si vychutnávam ten krásny výhľad.

      Zrazu ma mama vyruší: „Baška, pomôž bratovi s tými lyžami!“ Otec nás už netrpezlivo vyčkáva. Dnes sme sa zladili, všetci máme na sebe niečo zelené. Mama prilbu, otec kabát, brat otepľovačky a ja rukavice. Okrem nás už tu nik nie je. Všade je ticho. Zakričím: „Posledný umýva riad!“ Všetci pochopia moju výzvu a s vetrom opreteky sa pustíme dolu kopcom. Na začiatku je to napínavé, no ako vždy vyhrá otec a ako vždy, riady musí umyť brat. Samozrejme ho začnem podpichovať, ale berie to športovo. V tej chvíli pocítim zvláštne chvenie. Stupňuje sa to. Brat Peťo sa tichým hlasom spýta: „Čo to je ?!“ Pozriem sa za seba a vidím obrovskú vlnu blížiaceho sa snehu. „Lavína! Lavína! Utekajte!“ zvrieskne otec. Schmatnem mamine a moje lyže a utekám za otcom. Za nami beží Peťo a mama. Párkrát sa pozriem za seba – biele peklo sa blíži a blíži. Mama nestíha. Otec jej beží na pomoc. Bojím sa. Lavíne už neunikneme. Strácam nádej. „Pomóc!!!“

     Strhnem sa. Počujem mamin hlas. „Baška, si v poriadku? Kričala si. Už je dobre, asi si mala zlý sen.“ Objíme ma a mne sa uľaví. Aha, už viem, je pondelok a píšeme písomku z gramatiky.

  Mariana Petrušová  IX.B

Omyl v telefóne

     Jedného dňa, keď bolo pekné počasie vonku a ja som sa hral doma na počítači, prišla za mnou mam a povedala mi, aby som išiel von s chalanmi, lebo je pekné počasie. Tak som s frflaním vypol počítač a išiel von.

     Zobral som si mobil a peňaženku, ktorá ležala na nočnom stolíku. Vonku sa prechádzame smerom ku centru mesta a zrazu mi niekto volá. Vytiahol som  mobil z vrecka. Myslel som si, že mi volá mama, že som doma na niečo zabudol. Pozrel som na display - nejaké neznáme číslo. Myslím, že mi toto číslo volalo aj večer, ale mal som vypnutý mobil. Kamaráti mi kukli do mobilu, kto mi to volá a začali vymýšľať.

„Keď to bude omyl, urobíme si z neho srandu!“ Prikývol  som a zdvihol. Zrazu počujem nejaké dychčanie a ozve sa ženský hlas. Dal som rýchlo hlasný odposluch. Baba začne hovoriť svoje: „Ty si taký debil, že mi to skôr nenapadlo, že budeš taký. Viem o tom, že si bol večer s nejakou ženou. Zdvihla mi a povedala, že daný účastník je momentálne nedostupný, zavolajte neskôr, prosím.  Ale hlavne, že bola dostupná tebe!“ Žena v telefóne zložila a my sme sa na tom rehotali strašne dlho.

     Kto bola tá pani dodnes netuším. Teraz máme vtipnú historku, na ktorej sa vždy dobre zasmejeme.

Ádam Gallo IX.B 

Dedkove spomienky

     Písal sa rok 1944. Môj dedo mal vtedy len 14 rokov, býval v dedinke Gbelce. Vojna sa chýlila ku koncu. Ľudia z tejto dediny sa dopočuli od ostatných, že Nemecku sa míňa zásoba vojakov a že verbujú do armády všetko, čo sa len dalo. Dedo, ako aj ostatní chlapi z dediny, sa skrývali v pivniciach a na povalách. Takto to bolo zopár dní.

     V jedno skoré ráno vtrhla do dediny nemecká ozbrojená motorizovaná jednotka a začala prehľadávať dom po dome. Došli až k dedovmu úkrytu. Nemecký vojak objavil skrýšu môjho deda. Nemal inú možnosť, musel narukovať do armády.

     Pridelili ho do delostreleckého pluku. Dedo sa zúčastnil len menších bitiek, pretože nemeckí vojaci už nemali čas zverbovancov vycvičiť a poslať na front. Našťastie sa vojna skončila a dedo sa dostal domov. Mal obrovské šťastie, pretože väčšina z nich sa už domov nevrátila.

     Toto bol a je jeho najhroznejší zážitok. „Bolo to hrôzostrašné, vôkol nás vybuchovali granáty a videl som svojich kamarátov zomierať na vlastné oči“, povedal dedo, no dodal, že o nič lepšie to nebolo, keď študoval v Nových Zámkoch na strednej škole a britské letectvo robilo na mesto nálety.

Ernest Barusz IX.B

Cesta z dovolenky

 „Ach konečne domov!“ hovoril som si pri tom, ako som balil posledné veci do kufra. Na oblohe ani mráčik, no slnko, ktoré na mňa svietilo, spôsobovalo, že po tele mi stekali kvapky potu. Celý spotený som si sadal do auta a mohli sme vyraziť.

     Chvíľu po tom ako sme vyšli z mesta a blížili sme sa k diaľnici, auto náhle zastalo, motor sa vypol a my sme zostali stáť v strede cesty. Keďže som mal slúchadlá, musel som si ich vybrať. „Marek“ povedala mama a otočila sa smerom ku mne, „poď von,  musíme auto odtlačiť na krajnicu.“ Dopovedala a vystúpila. Ešte stále v miernom šoku som vystúpil a pomáhal. Po márnych pokusoch spojazdniť auto sme zavolali odťahovú službu. Po nekonečných dvoch hodinách dorazilo. Žlté veľké auto, z ktorého vystúpil vysoký štyridsiatnik v bledomodrej kombinéze a čiapkou na hlave, ktorá pripomínala viac hrniec ako čiapku. Po hodine dorozumievania sa všetkými možnými spôsobmi a jazykmi nám vysvetlil, že dnes, to jest v sobotu, sú všetky autoservisy zatvorené a najbližší termín dodanie je už v pondelok.

     Nezostávalo nám nič iné, ako len čakať a dúfať.

Marek Havlitus 9.B

  Zápas       

     Bol pekný septembrový deň. Ako každý deň aj dnes som sa ponáhľal po škole na tréning. Na chvíľočku som sa v parku stretol s priateľkou. Deň sa mi zdal hneď krajší. Okolo nás spievali vtáčiky v korunách zelených stromov, rozvoniavali rozkvitnuté kvety. Malé štrbavé detičky pobehovali a šantili na zelenej tráve okolo nás.

     Zrazu mi zazvonil telefón. V rýchlosti som ho nevedel nájsť v nohaviciach modrej farby. Samozrejme, mal som ho zazipsovaný v krikľavej veste. Telefón neprestajne vyzváňal, ale číslo som nepoznal. Po zdvihnutí som hneď spoznal hlas kamaráta. „Kde si?“ pýtal sa ma naliehavo. „V parku,“ odpovedal som mu zatiaľ kľudne.

     „Zabudol si, že dnes ideme hrať do Zlatých Moraviec?“ pýta sa zvedavo. „Robíš si srandu, veď zápas bol preložený!“ „Tiež som si myslel, ale tréner mi práve volal, kde sme, lebo autobus odchádza,“ povedal, „ponáhľaj sa, aj ja už bežím!“ a rýchlo zložil. V rýchlosti som nevedel, či mám  ísť vpravo alebo vľavo. Tie malé štrbavé detičky sa mi motali pod nohami. Upaľoval som o dušu.

     Po príchode do šatne sa všetci váľali od smiechu, len ja som nevedel, čo sa deje. „Prekonal si svoj osobný rekord,“ oznamujú mi chlapci a smejú sa ďalej. Vtedy som si uvedomil, že si zo mňa vystrelili a tiež som sa začal smiať.

     Zrazu vošiel tréner a nechápavo sa nás pýta: „Prečo nenastupujete do autobusu?“

Imrich Patašy 9.B